Ostávajú mi už len 3 dni do odletu, a ja sa vôbec neteším.
Práve sedím vo vlaku a cestujem cez celú republiku domov. Cesta domov vlakom mi trvá asi toľko, čo let do Ameriky. Trnavu som opúšťala s ťažkým srdcom. Ostávajú tam ľudia, s ktorými som v dennom kontakte, s ktorými mi rýchlejšie ubiehajú dni/noci, ktorí mi dajú najesť, keď ja už nemám čo :D A s ktorými som sa v posledných dňoch nasmiala tak ako nikdy. Narážam na Teba Chrky ;) Nám sa to raz všetko vráti! (Karma is Bitch)
Uvedomujem si, že svoj odchod z TT som opísala celkom dramaticky, ale vážne je mi ťažko. Isto poznáte ten pocit, keď viete, že odchádzate niekam na dlhší čas, a ešte asi tak mesiac do Vášho odchodu sa na Vašu cestu a celkový pobyt tešíte, ale keď príde na lámanie chleba, to nadšenie sa nejako vyparí. Aspoň u mňa je to tak. Predstava, že celé leto budem v USA mi ešte v marci prišla neopísateľne skvelá. Ale ako dni ubúdajú, povinnosti pred odchodom pribúdajú, podvedomá nervozita tiež.
Dôvod prečo sa mi už až tak veľmi nechce ísť preč je isto aj škola. Dajme tomu, že skúšky už mám hotové. Teda tie, ktoré som mala možnosť spraviť skôr ako všetci ostaní. No a v nesposlednom rade sú to vzťahy. Všetky možné :D Práve vo vlaku som si uvedomila, že Amerika je taký útek pred nimi. Sú komplikované a ja som už celkom aj unavená z toho, že ich každý deň niekto rieši a ešte viac komplikuje.
Napriek tomu, že písanie nie je môja obľubená činnosť a keď musím byť v škole veľmi kreatívna a niečo napísať, je to pre mňa utrpenie, som sa celkom rozpísala (nie, z masmediálky nebudeme všetci žurnalisti!!!). Neočakávajte tu nejaké skvosty v písaní. Nebudú. Ale čoskoro bude ďalší článok o tom, ako si balím veci a stresujem :)
